Európsky folklór a folkloristika(4)
25. 11. 2008
Iliada a Odysea
Homér a štúdium jeho diela v staroveku
Grécky básnik Homér sa pokladá za autora Iliady a Odysey, dvoch epických poém, ktorými sa začínajú dejiny európskej literatúry. Gréci nazývali Homéra jednoducho Básnik. Z Iliady a Odysey sa v starovekom Grécku začínalo vzdelanie, a mnohí Gréci poznali tieto poémy naspamäť. Homérove dielo sa pokladalo za zdroj rozličných vedomostí, vrátane historických a geografických údajov. Homérové obrazy hrdinov sa stali vzormi konania, celé riadky jeho poém sa stali všeobecne známymi aforizmami a viaceré motívy nadobudli symbolický význam. V Alexandrii štúdium Homérových textov viedlo ku vzniku filológie, teda literárnej vedy. Celá rímska literatúra sa začala prekladom Odysey do latinčiny. Táto obrovská popularita Homérových diel začala upadať, keď gréčtina postupne prestala byť používana na území Rímskej ríše (približne 4. st. n.l.). V Byzancii však štúdium Homéra pokračovalo, a znovu sa stalo populárnym na Západe v období Renesancie, keď sa viaceré staroveké grécke manuskripty dostali z Byzancie do Európy (prvé európske knižné vydanie sa datuje r. 1488).
O živote Homéra sa nezachovali nijaké informácie okrem antických životopisov oveľa neskoršieho dáta, ktoré sa zakladajú na legendách (napríklad slepota básnika). Gréci antického obdobia však verili v to, že Homér bol reálnou postavou. Sedem gréckych miest si robili nárok na právo nazývať sa rodným mestom básnika: Smirna, Rodos, Kolofón, Salamin, Chios, Argos a Atény. Egyptský kráľ Ptolemeus Filopator dal postaviť v Alexandrii chrám, kde v centre stála socha Homéra obkolesená alegorickými obrazmi týchto miest. Podľa tradície ako prvý zverejnil poémy Homéra sparťanský kráľ Lykurgos. Konečné verzie textov údajne boli zapísané a upravené počas vlády aténskeho tyrana Pisistrata. O ich popularite hovorí ten fakt, že okolo 270 papyrusov z celkového počtu 470, ktoré sa našli v Egypte v r. 1919, obsahujú úryvky Homérových poém. Aj prvá kritika Homéra mala miesto už počas antického obdobia. Koncom 4.st. pred n.l. Zoilos z Amfiopolu napísal kritické pojednanie o poémach Homéra, za čo dostal prezývku „Homérov bič“. Jedným z prvých antických autorov, ktorí sa pokúsili o rekonštrukciu Homérových textov na základe bohatých rukopisných prameňov, bol Zenodotos z Efesu. V jeho práci pokračovali Aristarchos zo Samothrakie, Aristofanés Byzantský a ďalší.
Zachovalo sa len málo antických rukopisov obsahujúcich analýzu Homérových poém. Najlepším prameňom v tomto zmysle sú tzv. scholia. Predstavujú antické komentáre, ktoré sa zvyčajne nachádzajú na okrajoch rukopisov s textami Homérových poém. Tieto komentáre sú kompilátmi. Materiál, ktorý obsahujú, datuje sa pravdepodobne obdobím počínajúc 5.st. pred n.l. (D scholia) a končiac 7.-8.st. n.l. (bT scholia). Najdôležitejšími komentármi sú tzv. A scholia. Nachádzajú sa v manuskripte známom ako Venetus A (10. st.) a niekedy sa nazývajú „benátske scholia“.
Viacerí grécki autori sa zaoberali problematikou Homérovej epiky. Ich štúdie sa dajú rozdeliť na tri väčšie skupiny:
- analýza vnútorných nesúladov v poémach;
- snaha vytvoriť autentické texty, ktoré by neobsahovali neskoršie interpolácie a chyby;
- interpretácia poém: vysvetlenie archaických slov a literárna exegetika.
Homérova otázka a súčasné trendy štúdia Homérovho diela
Začínajúc 18.s.t. sa európski vedci zaoberali otázkou autorstva a tvorby Iliady a Odysey. Táto problematika dostala názov „Homérova otázka“. Za začiatok tejto diskusie sa pokladajú práce F. A. Wolfa Prolegomena ad Homerum (1795). Hlavnými trendmi bádania Homéra v 19.st. a na začiatku 20.st. boli tzv. analýza a unitarianizmus. Analýza sa sústreďovala na filologické štúdium textov a používala kritéria, ktoré sa nie veľmi líšili od tých antických. Unitarianizmus znamenal literárnu kritiku, ktorá sa týkala umeleckej stránky Homérovho diela.
Tzv. pluralisti dokazovali, že Iliada a Odysea neboli napísané Homérom (mnohí z nich predpokladali, že Homér ani neexistoval), ale vznikli v 6.st. pred n.l., pravdepodobne v Aténach, keď boli pozbierané a zapísané hrdinské piesne rôznych autorov. Unitariáni zasa poukazovali na jednotnú kompozíciu poém, a z toho vyvodili, že aj autor musel byť jeden. Nové informácie o antickom svete a porovnávacie štúdie v oblasti juhoslovanského eposu, ako i podrobnejšia analýza poém viedli k zmene pôvodných argumentov – aj pluralistov, aj unitariánov.
V 20.st. k týmto trendom štúdia pribudla aj tzv. orálna teória, ktorá sa sústredila na skúmanie orálnej transmisie s prihliadnutím na lingvistiku, literárne žánre a špecifické kultúrne podmienky. Tento smer teda spojil filologickú analýzu a literárnu kritiku.
Neoanalytický smer (odlišný od skoršieho analytického) sa sústreďuje na vzťah Homéra a skorších epických piesní – tzv. epického cyklu (Kypria, Aithiopis, Malá Iliada, Dobytie Tróje, Návraty, Telegónia). Niekedy sa do epického cyklu zahrňujú aj Iliada a Odysea, ale najčastejšie sa tento názov používa len pre ne-Homérové poémy. Problematickým momentom tohto smeru štúdia je to, že poémy epického cyklu sa zachovali len fragmentárne.
Historická, geografická a jazyková analýza Iliady a Odysey vedie k záveru, že tieto diela vznikli okolo 8.st. pred n.l. (hoci niektorí bádatelia ich datujú 9. alebo 7.st. pred n.l.), pravdepodobne na gréckom území Malej Ázie, ktoré bolo obývané iónskymi kmeňmi, alebo na jednom z priliehajúcich ostrovov. V súčasnosti sa nepochybuje o tom, že Iliada a Odysea nepredstavujú začiatok gréckej epickej poézie, ale výsledok jej dlhodobého vývoja. Prevláda mienka, že meno Homér zodpovedá historickej postave. Avšak otázka, či Iliadu a Odyseu napísal ten istý autor alebo dvaja rôzni autori, zostáva otvorenou (tieto dve poémy sa totiž vyznačujú odlišným jazykom, svetonázormi a poetickými technikami). Autor (alebo autori) pravdepodobne patril (patrili) k tzv. aedom – profesionálnym básnikom-spevákom hrdinských piesní, ktorých tradícia je v Grécku doložená prinajmenšom začínajúc mykénskym obdobím (15.-12.st. pred n.l.).
Iliada a Odysea z hľadiska literárnej a historickej analýzy
Pravdepodobne neexistovali akési pôvodné verzie poém, ale súbor ustálených sujetov a techník prednesu. Práve takéto tradičné piesne poslúžili ako východiskový materiál pre autora (autorov) poém. Novým momentom autorských verzií bola ucelená kompozícia:
- organizácia deja okolo jedného sujetu,
- podobná kompozícia prvej a poslednej piesní,
- paralely spájajúce jednotlivé piesne,
- popis predchádzajúcich udalostí a predpovede budúcich,
- logika a postupnosť deja,
- ucelené obrazy postáv.
Mnohí bádatelia sa domnievajú, že autor/i musel/i pritom využiť písmo. Je pravdepodobné, že Homér už používal abecedu, ktorú, ako vieme, Gréci prevzali od Feničanov nie neskôr ako v 8.st. No aj v tejto novej písomnej forme sa však zachovali relikty tradičného ústneho prednesu:
- opakovania,
- tzv. formulový epický štýl:
o zložité epitetá
o ustálené výrazy, ktoré predstavujú jediný metrický celok (niekedy celý verš) – popisy bitiek, hostín a pod., ktoré používali aedovia aj prví grécki básnici (napríklad Hesiodos)
Jazyk Homérových poém bol produktom dlhého vývoja predchádzajúceho obdobia. Nezodpovedá nijakému regionálnemu dialektu, ani nijakej etape vývoja gréckeho jazyka. Foneticky je najbližší iónskemu dialektu, ale obsahuje množstvo archaických foriem, ktoré pripomínajú grécky jazyk mykénskeho obdobia (známy z tabuliek popísaných lineárnym písmom B). Viaceré prvky zodpovedajú aj eolskému dialektu, ktorého pôvod doteraz nie je objasnený.
Pokiaľ ide o obsah, homérove poémy obsahujú množstvo motívov, sujetov a príbehov, ktoré sa nachádzajú aj v skorších dielach. Môžeme tu nájsť elementy minojskej kultúry a dokonca aj spojitosť s chetitskou mytológiou. No hlavným zdrojom epiky Homérových poém je mykénske obdobie. Práve vtedy sa odohráva dej eposu. Homér žil štyri storočia po ukončení tohto obdobia a preto jeho dielo nemôže slúžiť ako historický prameň pre štúdium mykénskej kultúry. No v starovekých Mykénach archeológovia našli predmety, ktoré zodpovedajú predmetom popísaným v epose (predovšetkým zbrane a nástroje), a na niektorých mykénskych reliéfoch sú predstavené obrazy a scény, ktoré sú pre Homérove poémy typické. Mykénskym obdobím sa datuje aj Trójska vojna, ktorú Homér popisuje ako obliehanie Tróje Grékmi pod vedením mykénskeho kráľa Agamemnóna. Pre Grékov táto vojna bola historickou udalosťou, ktorá sa odohrala v 14.-12.st. pred n.l. (podľa výpočtov Eratosthena Trója bola zničená r. 1184).
Dnešný stav bádania dovoľuje tvrdiť, že aspoň niektoré udalosti popísané Homérom sa odohrali v skutočnosti. Heinrich Schliemann objavil v Malej Ázii na kopci Hissarlik ruiny veľkého mesta zodpovedajúceho Homérovmu popisu Tróje. Tieto ruiny sa dnes nazývajú Trójou len na základe interpretácie Schliemanna, pričom nie je jasné, ktorá z vrstiev starovekého mesta zodpovedá Homérovej Tróji. Poet mohol vytvoriť svoje dielo vychádzajúc z lokálnych piesni vzťahujúcich sa na reálne historické udalosti, ale mohol aj preniesť dej hrdinských piesni z iných lokalít a z iného obdobia na tieto ruiny, o ktorých vedel len málo.
Dej Iliady a Odysey
Dej Iliady sa vzťahuje na koniec deviateho roku obliehania Tróje. Popísané udalosti sa odohrávajú behom niekoľkých desiatkov dní. Hrdinovia sa vo svojich prejavoch sa však často vracajú k predchádzajúcim rokom vojny a tým predlžujú časové trvanie deja. Z hľadiska kompozície ohraničenie časového úseku robí popis záverečných udalostí vojny aj osudov hrdinov ešte výraznejšími.
Iliada rozpráva o hneve Achilla, ktorý je vyvolaný rozhodnutím hlavného vodcu gréckych vojsk Agamemnóna. Achilles odchádza z bojiska a vracia sa len vtedy, keď jeho priateľ Patroklos padne v boji s hlavným obrancom Tróje Hektorom, starším synom trójskeho kráľa Priama. Achilles sa zmieri s Agamemnónom a pomstí smrť Patrokla – zabije Hektora a zneuctí jeho telo. Napokon však Hektorove telo Priamovi vráti.
Popri tejto hlavnej línii deja poéma popisuje štyri bitky a hrdinské činy niekoľkých postáv. Homér taktiež popisuje achájske a trójske vojská (slávny zoznam lodí a trójskych spojencov v druhej piesni, ktorá pravdepodobne predstavuje najstaršiu časť eposu), ako i najslávnejších gréckych hrdinov (Helena ich ukazuje Priamovi, keď stoja hore na trójskom múre). Tieto informácie vlastne nezodpovedajú desiatemu roku obliehania Tróje, no slúžia kompozičnému cieľu: spájajú príbeh Achillovho hnevu s dejinami Trójskej vojny.
Na rozdiel od Achilla – hlavného hrdinu Iliady, ktorý cení česť a slávu viac ako vlastný život, hlavnou postavou Odysey je šikovný, inteligentný, ba až prešibaný Odyseus, ktorý vie nájsť východisko z každej situácie. Zo sveta hrdinských skutkov sa tu dostávame do sveta obchodných ciest charakteristických pre obdobie gréckej kolonizácie.
Odysea rozpráva o návrate hrdinov Trójskej vojny. Začína sa desiatym rokom putovania Odysea, ktorému hnev boha Poseidóna nedovoľoval vrátiť sa na rodný ostrov Itaku. Na ostrove počas jeho neprítomnosti sa ujali moci hrdinovia uchádzajúci sa o ruku Odyseovej vernej manželky Penelopy. Odyseus, ktorý strávil sedem rokov v zajatí nymfy Kalypso, napokon od nej odchádza a počas ďalšieho putovania prichádza na ostrov Feakov, kde im popisuje svoje dobrodružstvá vrátane návštevy kráľovstva mŕtvych. Feakovia ho odvezú na Itaku, kde sa Odyseus zamaskuje a nepoznaný prenikne do vlastného paláca. Napokon pobije Penelopiných ženíchov a ujme sa vlády.
Odysea obsahuje viaceré folklórne motívy o morských cestách, rozličných cudzích mestách a národoch. Samotný motív muža vracajúceho sa domov v posledný moment, aby zachránil svoju domácnosť pred nebezpečím, patrí k rozšíreným folklórnym aj literárnym sujetom.
Iliada a Odysea majú viacero spoločných čŕt tak v zmysle kompozície, ako i ideológie:
- organizácia zápletky okolo centrálnej postavy,
- krátke časové trvanie príbehu,
- stavba fabuly nezávisiaca od chronológie udalostí,
- dôležitým momentom sa venuje viac pozornosti, pričom dĺžka týchto poetických úsekov má rovnaké proporcie vo vzťahu k celkovému obsahu,
- uvádzajú sa zložité situácie komplikujúce príbeh a následuje ich majstrovské ukončenie,
- prvá časť deja obsahuje množstvo epizodických motívov, zatiaľ čo v druhej časti hlavná línia deja je intenzívnejšia,
- stret hlavných protivníkov sa odohráva na konci deja.
Dôležitou charakteristikou Homérových poém je prítomnosť bohov a ich vplyv na konanie a osud ľudí. No aj bohovia konajú ako ľudia, i keď sú nesmrteľní. Humanizácia mýtov je špecifickou črtou Homérových poém.
Homér a štúdium jeho diela v staroveku
Grécky básnik Homér sa pokladá za autora Iliady a Odysey, dvoch epických poém, ktorými sa začínajú dejiny európskej literatúry. Gréci nazývali Homéra jednoducho Básnik. Z Iliady a Odysey sa v starovekom Grécku začínalo vzdelanie, a mnohí Gréci poznali tieto poémy naspamäť. Homérove dielo sa pokladalo za zdroj rozličných vedomostí, vrátane historických a geografických údajov. Homérové obrazy hrdinov sa stali vzormi konania, celé riadky jeho poém sa stali všeobecne známymi aforizmami a viaceré motívy nadobudli symbolický význam. V Alexandrii štúdium Homérových textov viedlo ku vzniku filológie, teda literárnej vedy. Celá rímska literatúra sa začala prekladom Odysey do latinčiny. Táto obrovská popularita Homérových diel začala upadať, keď gréčtina postupne prestala byť používana na území Rímskej ríše (približne 4. st. n.l.). V Byzancii však štúdium Homéra pokračovalo, a znovu sa stalo populárnym na Západe v období Renesancie, keď sa viaceré staroveké grécke manuskripty dostali z Byzancie do Európy (prvé európske knižné vydanie sa datuje r. 1488).
O živote Homéra sa nezachovali nijaké informácie okrem antických životopisov oveľa neskoršieho dáta, ktoré sa zakladajú na legendách (napríklad slepota básnika). Gréci antického obdobia však verili v to, že Homér bol reálnou postavou. Sedem gréckych miest si robili nárok na právo nazývať sa rodným mestom básnika: Smirna, Rodos, Kolofón, Salamin, Chios, Argos a Atény. Egyptský kráľ Ptolemeus Filopator dal postaviť v Alexandrii chrám, kde v centre stála socha Homéra obkolesená alegorickými obrazmi týchto miest. Podľa tradície ako prvý zverejnil poémy Homéra sparťanský kráľ Lykurgos. Konečné verzie textov údajne boli zapísané a upravené počas vlády aténskeho tyrana Pisistrata. O ich popularite hovorí ten fakt, že okolo 270 papyrusov z celkového počtu 470, ktoré sa našli v Egypte v r. 1919, obsahujú úryvky Homérových poém. Aj prvá kritika Homéra mala miesto už počas antického obdobia. Koncom 4.st. pred n.l. Zoilos z Amfiopolu napísal kritické pojednanie o poémach Homéra, za čo dostal prezývku „Homérov bič“. Jedným z prvých antických autorov, ktorí sa pokúsili o rekonštrukciu Homérových textov na základe bohatých rukopisných prameňov, bol Zenodotos z Efesu. V jeho práci pokračovali Aristarchos zo Samothrakie, Aristofanés Byzantský a ďalší.
Zachovalo sa len málo antických rukopisov obsahujúcich analýzu Homérových poém. Najlepším prameňom v tomto zmysle sú tzv. scholia. Predstavujú antické komentáre, ktoré sa zvyčajne nachádzajú na okrajoch rukopisov s textami Homérových poém. Tieto komentáre sú kompilátmi. Materiál, ktorý obsahujú, datuje sa pravdepodobne obdobím počínajúc 5.st. pred n.l. (D scholia) a končiac 7.-8.st. n.l. (bT scholia). Najdôležitejšími komentármi sú tzv. A scholia. Nachádzajú sa v manuskripte známom ako Venetus A (10. st.) a niekedy sa nazývajú „benátske scholia“.
Viacerí grécki autori sa zaoberali problematikou Homérovej epiky. Ich štúdie sa dajú rozdeliť na tri väčšie skupiny:
- analýza vnútorných nesúladov v poémach;
- snaha vytvoriť autentické texty, ktoré by neobsahovali neskoršie interpolácie a chyby;
- interpretácia poém: vysvetlenie archaických slov a literárna exegetika.
Homérova otázka a súčasné trendy štúdia Homérovho diela
Začínajúc 18.s.t. sa európski vedci zaoberali otázkou autorstva a tvorby Iliady a Odysey. Táto problematika dostala názov „Homérova otázka“. Za začiatok tejto diskusie sa pokladajú práce F. A. Wolfa Prolegomena ad Homerum (1795). Hlavnými trendmi bádania Homéra v 19.st. a na začiatku 20.st. boli tzv. analýza a unitarianizmus. Analýza sa sústreďovala na filologické štúdium textov a používala kritéria, ktoré sa nie veľmi líšili od tých antických. Unitarianizmus znamenal literárnu kritiku, ktorá sa týkala umeleckej stránky Homérovho diela.
Tzv. pluralisti dokazovali, že Iliada a Odysea neboli napísané Homérom (mnohí z nich predpokladali, že Homér ani neexistoval), ale vznikli v 6.st. pred n.l., pravdepodobne v Aténach, keď boli pozbierané a zapísané hrdinské piesne rôznych autorov. Unitariáni zasa poukazovali na jednotnú kompozíciu poém, a z toho vyvodili, že aj autor musel byť jeden. Nové informácie o antickom svete a porovnávacie štúdie v oblasti juhoslovanského eposu, ako i podrobnejšia analýza poém viedli k zmene pôvodných argumentov – aj pluralistov, aj unitariánov.
V 20.st. k týmto trendom štúdia pribudla aj tzv. orálna teória, ktorá sa sústredila na skúmanie orálnej transmisie s prihliadnutím na lingvistiku, literárne žánre a špecifické kultúrne podmienky. Tento smer teda spojil filologickú analýzu a literárnu kritiku.
Neoanalytický smer (odlišný od skoršieho analytického) sa sústreďuje na vzťah Homéra a skorších epických piesní – tzv. epického cyklu (Kypria, Aithiopis, Malá Iliada, Dobytie Tróje, Návraty, Telegónia). Niekedy sa do epického cyklu zahrňujú aj Iliada a Odysea, ale najčastejšie sa tento názov používa len pre ne-Homérové poémy. Problematickým momentom tohto smeru štúdia je to, že poémy epického cyklu sa zachovali len fragmentárne.
Historická, geografická a jazyková analýza Iliady a Odysey vedie k záveru, že tieto diela vznikli okolo 8.st. pred n.l. (hoci niektorí bádatelia ich datujú 9. alebo 7.st. pred n.l.), pravdepodobne na gréckom území Malej Ázie, ktoré bolo obývané iónskymi kmeňmi, alebo na jednom z priliehajúcich ostrovov. V súčasnosti sa nepochybuje o tom, že Iliada a Odysea nepredstavujú začiatok gréckej epickej poézie, ale výsledok jej dlhodobého vývoja. Prevláda mienka, že meno Homér zodpovedá historickej postave. Avšak otázka, či Iliadu a Odyseu napísal ten istý autor alebo dvaja rôzni autori, zostáva otvorenou (tieto dve poémy sa totiž vyznačujú odlišným jazykom, svetonázormi a poetickými technikami). Autor (alebo autori) pravdepodobne patril (patrili) k tzv. aedom – profesionálnym básnikom-spevákom hrdinských piesní, ktorých tradícia je v Grécku doložená prinajmenšom začínajúc mykénskym obdobím (15.-12.st. pred n.l.).
Iliada a Odysea z hľadiska literárnej a historickej analýzy
Pravdepodobne neexistovali akési pôvodné verzie poém, ale súbor ustálených sujetov a techník prednesu. Práve takéto tradičné piesne poslúžili ako východiskový materiál pre autora (autorov) poém. Novým momentom autorských verzií bola ucelená kompozícia:
- organizácia deja okolo jedného sujetu,
- podobná kompozícia prvej a poslednej piesní,
- paralely spájajúce jednotlivé piesne,
- popis predchádzajúcich udalostí a predpovede budúcich,
- logika a postupnosť deja,
- ucelené obrazy postáv.
Mnohí bádatelia sa domnievajú, že autor/i musel/i pritom využiť písmo. Je pravdepodobné, že Homér už používal abecedu, ktorú, ako vieme, Gréci prevzali od Feničanov nie neskôr ako v 8.st. No aj v tejto novej písomnej forme sa však zachovali relikty tradičného ústneho prednesu:
- opakovania,
- tzv. formulový epický štýl:
o zložité epitetá
o ustálené výrazy, ktoré predstavujú jediný metrický celok (niekedy celý verš) – popisy bitiek, hostín a pod., ktoré používali aedovia aj prví grécki básnici (napríklad Hesiodos)
Jazyk Homérových poém bol produktom dlhého vývoja predchádzajúceho obdobia. Nezodpovedá nijakému regionálnemu dialektu, ani nijakej etape vývoja gréckeho jazyka. Foneticky je najbližší iónskemu dialektu, ale obsahuje množstvo archaických foriem, ktoré pripomínajú grécky jazyk mykénskeho obdobia (známy z tabuliek popísaných lineárnym písmom B). Viaceré prvky zodpovedajú aj eolskému dialektu, ktorého pôvod doteraz nie je objasnený.
Pokiaľ ide o obsah, homérove poémy obsahujú množstvo motívov, sujetov a príbehov, ktoré sa nachádzajú aj v skorších dielach. Môžeme tu nájsť elementy minojskej kultúry a dokonca aj spojitosť s chetitskou mytológiou. No hlavným zdrojom epiky Homérových poém je mykénske obdobie. Práve vtedy sa odohráva dej eposu. Homér žil štyri storočia po ukončení tohto obdobia a preto jeho dielo nemôže slúžiť ako historický prameň pre štúdium mykénskej kultúry. No v starovekých Mykénach archeológovia našli predmety, ktoré zodpovedajú predmetom popísaným v epose (predovšetkým zbrane a nástroje), a na niektorých mykénskych reliéfoch sú predstavené obrazy a scény, ktoré sú pre Homérove poémy typické. Mykénskym obdobím sa datuje aj Trójska vojna, ktorú Homér popisuje ako obliehanie Tróje Grékmi pod vedením mykénskeho kráľa Agamemnóna. Pre Grékov táto vojna bola historickou udalosťou, ktorá sa odohrala v 14.-12.st. pred n.l. (podľa výpočtov Eratosthena Trója bola zničená r. 1184).
Dnešný stav bádania dovoľuje tvrdiť, že aspoň niektoré udalosti popísané Homérom sa odohrali v skutočnosti. Heinrich Schliemann objavil v Malej Ázii na kopci Hissarlik ruiny veľkého mesta zodpovedajúceho Homérovmu popisu Tróje. Tieto ruiny sa dnes nazývajú Trójou len na základe interpretácie Schliemanna, pričom nie je jasné, ktorá z vrstiev starovekého mesta zodpovedá Homérovej Tróji. Poet mohol vytvoriť svoje dielo vychádzajúc z lokálnych piesni vzťahujúcich sa na reálne historické udalosti, ale mohol aj preniesť dej hrdinských piesni z iných lokalít a z iného obdobia na tieto ruiny, o ktorých vedel len málo.
Dej Iliady a Odysey
Dej Iliady sa vzťahuje na koniec deviateho roku obliehania Tróje. Popísané udalosti sa odohrávajú behom niekoľkých desiatkov dní. Hrdinovia sa vo svojich prejavoch sa však často vracajú k predchádzajúcim rokom vojny a tým predlžujú časové trvanie deja. Z hľadiska kompozície ohraničenie časového úseku robí popis záverečných udalostí vojny aj osudov hrdinov ešte výraznejšími.
Iliada rozpráva o hneve Achilla, ktorý je vyvolaný rozhodnutím hlavného vodcu gréckych vojsk Agamemnóna. Achilles odchádza z bojiska a vracia sa len vtedy, keď jeho priateľ Patroklos padne v boji s hlavným obrancom Tróje Hektorom, starším synom trójskeho kráľa Priama. Achilles sa zmieri s Agamemnónom a pomstí smrť Patrokla – zabije Hektora a zneuctí jeho telo. Napokon však Hektorove telo Priamovi vráti.
Popri tejto hlavnej línii deja poéma popisuje štyri bitky a hrdinské činy niekoľkých postáv. Homér taktiež popisuje achájske a trójske vojská (slávny zoznam lodí a trójskych spojencov v druhej piesni, ktorá pravdepodobne predstavuje najstaršiu časť eposu), ako i najslávnejších gréckych hrdinov (Helena ich ukazuje Priamovi, keď stoja hore na trójskom múre). Tieto informácie vlastne nezodpovedajú desiatemu roku obliehania Tróje, no slúžia kompozičnému cieľu: spájajú príbeh Achillovho hnevu s dejinami Trójskej vojny.
Na rozdiel od Achilla – hlavného hrdinu Iliady, ktorý cení česť a slávu viac ako vlastný život, hlavnou postavou Odysey je šikovný, inteligentný, ba až prešibaný Odyseus, ktorý vie nájsť východisko z každej situácie. Zo sveta hrdinských skutkov sa tu dostávame do sveta obchodných ciest charakteristických pre obdobie gréckej kolonizácie.
Odysea rozpráva o návrate hrdinov Trójskej vojny. Začína sa desiatym rokom putovania Odysea, ktorému hnev boha Poseidóna nedovoľoval vrátiť sa na rodný ostrov Itaku. Na ostrove počas jeho neprítomnosti sa ujali moci hrdinovia uchádzajúci sa o ruku Odyseovej vernej manželky Penelopy. Odyseus, ktorý strávil sedem rokov v zajatí nymfy Kalypso, napokon od nej odchádza a počas ďalšieho putovania prichádza na ostrov Feakov, kde im popisuje svoje dobrodružstvá vrátane návštevy kráľovstva mŕtvych. Feakovia ho odvezú na Itaku, kde sa Odyseus zamaskuje a nepoznaný prenikne do vlastného paláca. Napokon pobije Penelopiných ženíchov a ujme sa vlády.
Odysea obsahuje viaceré folklórne motívy o morských cestách, rozličných cudzích mestách a národoch. Samotný motív muža vracajúceho sa domov v posledný moment, aby zachránil svoju domácnosť pred nebezpečím, patrí k rozšíreným folklórnym aj literárnym sujetom.
Iliada a Odysea majú viacero spoločných čŕt tak v zmysle kompozície, ako i ideológie:
- organizácia zápletky okolo centrálnej postavy,
- krátke časové trvanie príbehu,
- stavba fabuly nezávisiaca od chronológie udalostí,
- dôležitým momentom sa venuje viac pozornosti, pričom dĺžka týchto poetických úsekov má rovnaké proporcie vo vzťahu k celkovému obsahu,
- uvádzajú sa zložité situácie komplikujúce príbeh a následuje ich majstrovské ukončenie,
- prvá časť deja obsahuje množstvo epizodických motívov, zatiaľ čo v druhej časti hlavná línia deja je intenzívnejšia,
- stret hlavných protivníkov sa odohráva na konci deja.
Dôležitou charakteristikou Homérových poém je prítomnosť bohov a ich vplyv na konanie a osud ľudí. No aj bohovia konajú ako ľudia, i keď sú nesmrteľní. Humanizácia mýtov je špecifickou črtou Homérových poém.